Nástup AI zásadne mení rolu dizajnéra, pričom ťažisko práce sa presúva od manuálnej tvorby vizuálnych prvkov k strategickému prepájaniu procesov, ľudí a systémov. Je to niečo, čo sa deje s našou profesiou už teraz. Nie niečo, čo tu bude o jeden alebo päť rokov.
Tu sú štyri kľúčové zručnosti, ktoré pri komplexných produktoch a službách váš tím potrebuje a AI nedokáže vyriešiť.
Produkčná časť práce, ako sú flows, wireframy, layouty, mikrointerakcie či akýkoľvek kód, sa bude čoraz viac automatizovať. No nedokáže nahradiť schopnosť:
V ére komplexných produktov a služieb sa hlavnou úlohou dizajnéra stáva orchestrácia vzťahov a informácií v rámci spoločností.
Tímy, ktoré idú s vidinou rýchlych výsledkov rovno do exekúcie, aj tak neskôr riešia tie isté otázky, ktoré preskočili pri rámcovaní problému (napríklad v Jira tiketoch), žial za štvrtinu pozornosti, ktorú si zaslúžia.
Položiť tieto otázky skôr, než sa stanú drahými, pomáha najmä výskum a mapovanie, napríklad cez blueprinty. Ide o zdokumentovanie nielen samotného zážitku zákazníka, ale aj všetkých interných riešení, politík a procesov, ktoré musia prebehnúť v zákulisí, aby tento zážitok naozaj fungoval a bol dobrý.
Tento prístup umožňuje dizajnérom plánovať komplexné zážitky dlhodobo, brať do úvahy rôzne nepredvídateľné situácie a pomáhať tímu premyslieť si, ako má riešenie reagovať na správanie používateľa alebo na agentic AI, ktorá v rozhraní vystupuje ako samostatný hráč.
Keďže sa technológie stávajú stále inteligentnejšími, schopnými konverzácie, slová a jazyk sa stávajú dôležitou dizajnérskou zručnosťou budúcnosti.
To znamená, že schopnosť presne formulovať, čo chceme, aby systém robil, ako má znieť a kedy má mlčať, sa stáva dizajnérskou zručnosťou. Nie copywritingom, ale definovaním správania pomocou slov.
Dizajnér bude musieť jednoducho vedieť vytvoriť presný príbeh o tom, čo má zákazník zažiť ešte predtým, než AI vygeneruje riešenie.
AI dokáže generovať vizuály, no stále nedokáže nahradiť ľudské pozorovanie v reálnom svete. Nedokáže ísť k niekomu domov a vidieť, ako pracuje s tabletom, keď mu začne zvoniť telefón a v izbe sa rozplače dieťa.
Budúcnosť dizajnu spočíva v návrate k antropológii a hlbokej empatii. Konkrétne v schopnosti ísť do terénu, pozorovať ľudí v ich domovoch alebo podnikoch a pochopiť ich skutočné trápenia a potreby.
Nie je to však len o teréne a sledovaní používateľov v prirodzenom habite. Je to aj o ochote nechať sa prekvapiť a nehľadať iba potvrdenie hypotézy, ktorú chceme presadiť.
Ak by som to mal celé zhrnúť jednou vetou: Práca dizajnéra sa nezmenšuje. Presúva sa viac k rozhodovaniu. Bližšie k otázkam, ďalej od navrhovania obrazoviek.
To je dobrá správa pre tých, ktorí radi rámcujú problémy. Možno menej dobrá pre tých, ktorí si profesiu vybrali kvôli remeslu.
Dlho som sa nachádzal niekde medzi. Ale posledné roky ma utvrdili v tom, že najdrahšia chyba, ktorú tímy robia, nie je v zle navrhnutých tlačidlách. Sú to nesprávne otázky položené v nesprávnej fáze projektu.